|
|
|
|
 |
Hory
|
Trek Okolo Annapurny 2004 >> Klesáme ...
14 marec 2004, Muktinath 3800 - Jomsom 2710 m
V noci sa Maja budí na silnú bolesť hlavy. Vyzerá, že sa na nej tá prekonaná výška trochu prejavuje. Riešime to vodou. Počas zostupu sme jej už toľko nemali a ani po príchode sme nepili dostatok. Nie som si celkom istý čím to bolo spôsobené, ale problémy z výšky sa vraj začnú prejavovať až tak po šiestich hodinách, tak to pravdepodobne bolo tým. Po hodinke bolesť trochu ustúpila a Maja zaspala. Ráno bolo všetko opäť v normáli.
Začíname poslednú etapu treku, môžem povedať aj najjednoduchšiu. Trasa Beni - Muktinath, označovaná tiež ako Jomsom trek je pre nás, už len dá sa povedať dlhou prechádzkou. Opustili sme sneh a skaly a ocitáme sa opäť v mesačnej krajine. Stále sú to ešte tibetské dedinky trochu viac rozvinuté ako tie na druhej strane. Solárne články nahrádzajú elektrické stĺpy, všade teplá voda, záchodu dominuje misa namiesto diery v podlahe a celé je to tu viac skomercializované. Na jednej strane je to príjemné, na druhej strane už to nemá to čaro a romantiku sviečok, studenej sprchy, jednoduchosti a účelnosti ako na druhej strane sedla.
Okolo pol štvrtej prichádzame do Jomsonu po tom, ako sme poslednú hodinu a pol bojovali so silným protivetrom a množstvom zvíreného prachu v koryte rieky. V porovnaní s množstvom vody, ktoré tadiaľ preteká má rieka ohromné riečisko. Jomsom na nás veľký dojem neurobil, no aj napriek tomu tu ostávame. Jomsom je centrum tohto kraja. Dominuje mu letisko okolo ktorého je množstvo hotelíkov a kanclíky leteckých spoločností. Trochu obďaleč sa nachádzajú nejaké banky a úrady. Mestečko je ako vymreté, všetci zaliezli pred vetrom.
Strávili sme tam len večer a chvíľu ráno, ale ľudia mi tu pripadali turizmom už dosť skazení. Väčšinu času posedávajú a čakajú .... na turistov. Malé záhradky im už asi moc nehovoria a dorazila to pani, ktorá predávala pletené čiapky, ponožky a rukavice. Ponúkala to ako ručnú prácu a keď som ju poprosil, aby mi opravila moje také isté ponožky ako predávala ona, len zakúpené inde, vysvitlo, že ona si s tým pletením vlastne moc nerozumie.
15 marec 2004, Jomsom 2710 - Larjung 2550 m
 Na to, že má fúkať až poobede začína hneď zrána. Sme späť v riečisku a ideme v ústrety Marphe. Marpha je krásna. Neviem ako k tomu došlo, ale niekto prišiel s nápadom pestovať tu jablká. V okolí je množstvo sadov a stromy práve v kvete. Všetko sa tu točí okolo jabĺk a každý ich predáva, či už čerstvé, sušené alebo v tekutej forme. Miestny kalvados sme neskúsili tak neviem povedať, ale určite nemal toľko percent ako ten, čo nám poslal Tulkyho strýko na intrák poštou v dvoch jeden a pol litrových umelohmotných fľašiach. Proces sušenia jabĺk som si nezapamätal, ale bola to nejaká germánska technológia s využitím solárnej energie. Najradšej by som v Marphe zostal, ale ideme ďalej a za Tukche strácame cestu. Trochu blúdime, nakoniec sa vraciame do riečiska a nachádzame chodník, ktorý vedie krajom pravého brehu. Podľa množstva ihličnanov si uvedomujeme ako rýchlo klesáme a po snehu, skalách a púšti sme sa presunuli do ďalšieho pásma.
Larjung je ozaj malá usadlosť, ale stretávame tu rýchlobežky a ďalších holanďanov a celý večer preberáme terajšiu, ale aj nie tak dávnu situáciu vo východnej Európe.
16 marec 2004, Larjung 2550 - Dana 1400 m
Dlhý deň. Dnes velí Majka a tá chce dôjsť až do dedinky Dana, aby sme potom ďalší deň boli čo najskôr v Tatopani. Ako naschvál sa ja dnes moc necítim a mám poriadne ťažké nohy. Za hodinku sme von z riečiska a prichádzame do Kalopani. Sú odtiaľ pekné výhľady, len slnko je na zlej strane. Ďalej prudko klesáme a opäť sa objavujú nepríjemné muchy na lajnách. Stretávame veľa skupín vynášačov s množstvom oslíkov a koní. Ghasu lemujú krásne obrobené zelené políčka, záhradky plné zeleniny, ale, Majka velí ... nezastavujeme. Krásne sa dá pozorovať ako sa menia klimatické pásma. Pribúdajú listnaté stromy, začínajú sa objavovať bambusy a my ďalej klesáme. Sme unavení a dúfame, že Dana je blízko. Dorazili sme a na naše prekvapenie vidíme stromy plné mandarínok, políčka obohnané kamennými múrmi a na vrchu múrika popínavé bodliaky, ktoré práve dočervena kvitnú ... uvedomujeme si, že sme späť v trópoch. Jablká vystriedali mandarínky a citróny, ihličnany bambusy a banánovníky, jedine výhľady na zaznežené vrcholky nám pripomínajú, že sme stále v Himaláyach. Nie len my ale aj ceny krásne klesajú, no späť je aj hmyz, ktorý stále otravuje. Večerným tónom dominuje cvrlikanie cikád a my večeriame vonku, zatiaľ čo pred troma dňami sme boli radi, keď sme mali teplú piecku pod stolom v uzavretej miestnosti.
Na druhý deň sme sa za necelú hodinku presunuli do Tatopani. Tato znamená horúci a pani je voda. Tatopani - horúca voda. Je to teplý prameň, celý deň sa močíme a vstrebávame pocity z našej cesty. Sme už skoro na konci a zajtra nás čaká už len prechod do Beni. Beni je koncová dedina, tam sa opäť začínajú cesty a iné vymoženosti. Je vraj hlásený štrajk, tak nevieme ako to bude s autobusmi a dopravou. Do Beni sme sa vybrali naraz celá skupina a držíme sa celú cestu pokope. Sú hlásené útoky Maoistov v okolí, moc nerozprávame chceme len dôjsť čo najskôr. V Beni sa dozvedáme, že s tým štrajkom je to pravda a odchádzame odtiaľ autom o Pokhary.
|
|
|
|
© Trnka 2004 |
... anywhere I roam where I lay my head is home |
|
|
|
