|
|
|
|
 |
Hory
|
Trek Okolo Annapurny 2004 >> Výbavička
Cesta ide zo začiatku dobre. Prekvapuje nás množstvo spomaľovacích zón na ceste, ktoré sú zvyčajne v blízkosti vojenských stanovíšť. Veľmi časté sú kontroly domácich. Všetci musia vystúpiť, prejsť kontrolou a potom znova nasadajú. Nás turistov sa to netýka. Keďže Maoisti nenosia žiadne uniformy a ani iným spôsobom sa neodlišujú od ostatných, kontrolou musia prejsť všetci. Vojakov a policajtov vidno všade. Cesta vedie juhom Nepálu, čo je čistá rovina s množstvom riečnych tokov. Každý most má svoje meno a tabuľa informuje aj o jeho dĺžke. To sa týka aj úplne maličkých mostov s dĺžkou do desať metrov. Postupne sa dostávame do kopcovitej krajiny a s vozovkou to už nie je také dobré.
 Časté zosuvy pôdy vždy časť cesty zničia a opravy nie sú také rýchle. Popri ceste je možné pozorovať maličké osady, v ktorých žijú ľudia pracujúci na údržbe cesty. S nedostatkom mechanizmov je to ťažká mravenčia práca za stálej prevádzky na ceste. Nakoniec končime v zápche, spôsobenej pokazeným náklaďákom a trčíme tam slabé dve hodinky. Ono by to nebolo tak dlho, keby to bolo kus organizované, ale ... sme v Nepále. Máme čas, vyšli sme von a flákame sa popri kolóne. Našu pozornosť upútajú kozy, priviazané postojačky na streche jedného z autobusov pred nami. Necítim sa v ten deň najlepšie a trápi ma trochu horúčka, ale keď vidím tie biedne kozy na tej streche, je mi jasné, že môže byť aj horšie. Do Pokhary prichádzame po šestnástich hodinách jazdy. Je už tma a autobus obklopuje kopec dohadzovačov , taxikárov a iných ľudí ponúkajúcich svoje služby. Za neustáleho odmietania a vysvetľovania, že ja už ubytko mám (to vám pravdaže nikto neverí) sa snažím prepracovať k našej batožine.
Hotel, ktorý sme si bookli v Kakarbhitte je fakt dobrý, v takom sme na našej ceste ešte nespali a už myslím ani nebudeme. Je nám jasné, že za tú cenu, 150 NRs za dvojku sme to dostali len preto, lebo je začiatok sezóny.
Pokhara je malé mestečko, v ktorom značná časť turistov začína aj konči svoj trek v oblasti Annapurny. Je známe svojim jazerom s krásnymi výhľadmi na hory. V časti lakeside sa nachádza množstvo hotelov, reštaurácií s kontinentálnym jedlom a obchodov, v ktorých sa môžete úplne vybaviť na vašu túru. Je to ako iný svet, také trochu vytrhnuté z kontextu. Na jednej strane prechádzate jednou z najchudobnejších krajín sveta a zrazu vás autobus vyhodí na mieste, ktoré ako by tu keby ani nepatrilo.
Nasledujúci deň začíname v banke. Vyberáme peniaze a meníme posledné cestovné šeky. Ak prichádzate do Nepálu z Indie a máte zvyšné indické rupky nemusíte, ich hneď meniť na nepálske. Všade v Nepále môžete platiť aj indickými rupkami. Je tu len jedno obmedzenie. Nikde vám nevezmú bankovky vyššej nominálnej hodnoty ako 100. Je teda potrebné si peniaze pred vstupom do Nepálu rozmeniť a môžete s nimi normálne fungovať. Ďalej naše kroky vedú do ACAP (Annapurna Coservation Area Project) kancelárie. Tu vybavujeme povolenie na vstup do oblasti. K tomu potrebujete dve fotky pasového formátu a uhradiť poplatok 2000 NRs. Bez tohto povolenia to nejde. Ako cudzinec ste na trase častokrát kontrolovaný a pas + povolenie na vstup sú od vás neustále vyžadované.
Mysleli sme si, že nám tu poskytnú aj aktuálne info o počasí, množstve snehu v sedle Thorung La a podobné užitočné info. Boli sme trochu sklamaní, moc sme sa od nich nedozvedeli. Kupujeme tam ešte mapu oblasti, tabletky na čistenie vody a dozvedáme sa všetko potrebné o projekte "Safe Drinking Water Scheme".
O čo sa jedná.
Annnapurna Conservation Area je jednou z najpopulárnejších turistických oblastí v Nepále. Je len samozrejmé, že keď sa vyberiete na niekoľko dňovú túru bude vás zaujímať, aké zdroje vody sa cestou dajú nájsť. Aké sú možnosti:
- risknete to a budete piť vodu z potokov a horských prameňov
- budete si dezinfikovať vodu pomocou jódových tabliet
- alebo dáte prednosť kúpe vody v plastikových fľašiach v jednotlivých dedinkách
Väčšina ľudí si vodu kupuje. Pri tom kvante turistov ktorí túto oblasť navštívia, tu vzniká seriózny problém s plastovým odpadom. Nepál nemá žiadnu prevádzku, kde by sa tieto fľaže dali recyklovať. Preto sa prišlo s nápadom vytvoriť v tejto oblasti sieť staníc ponúkajúcich bezpečnú pitnú vodu. Jedná sa o klasickú vodu čistenú ozonačnou technológiou. Ozonácia je medzinárodne uznávaný a akceptovaný proces čistenia vody. Týmto procesom je voda zbavená všetkých nebezpečných baktérií. Takéto získavanie pitnej vody nemá žiadny nežiadúci vplyv na životné prostredie. Stanice sú inštalované novozélandskou organizáciou a prevádzkované dedinkou, v ktorej je stanica umiestnená. Novozélanďania vždy začiatkom sezóny tieto stanice prechádzajú a kontrolujú. Stanice s pitnou vodou sú dobre označené a počas našej cesty sme ich našli v dedinkách:
Tal, Danaque, Chame, Pisang, Humde, Manang, Letdar, Thoronng Phedi, Muktinath,Kakbeni, Jomsom, Marpha, Tukche, Kobang, Lete, Ghasa.
Keď sa tam zastavíte načapujú vám vodu do vašej vlastnej fľaše. Cena za liter závisí od toho, ako vysoko ste, a pohybuje sa od 20 do 40 NRs. Peniaze sú použité na rozvoj obcí a teda, nielenže pomáhate chrániť životné prostredie, ktoré prílevom turistov dosť trpí, ale podieľate sa aj na rozvoji oblasti.
Po tom ako sme vybavili povolenie, pustili sme sa do zháňania vecí, ktoré nám chýbali. Rozhodli sme sa nechať naše letné spacáky na hoteli a požičať si nejaké serióznejšie. Ďalej sme hľadali lyžiarske paličky ktoré sa mi pri dlhých pochodoch na ťažko vždy osvedčili. S veľmi fajn chlapíkom, ktorý prevádzkuje obchodík "Be Happy Trekking" sme sa dohodli na týchto cenách.
| tovar |
spacák/deň |
paličky/deň |
rukavice |
fleeska |
| NRs |
25 |
50 |
200 |
350 |
 Pravdaže prešli sme toho viac a porovnali aj ceny v iných obchodoch. Za požičanie vecí sa platia približne rovnaké ceny v každej požičovni. Sú tam tak trochu dohodnutí teda je na vás pre koho sa rozhodnete. Ostatný tovar sa dá pravdaže zjednávať. Daný predavač pôsobil na nás veľmi dobrým dojmom a okrem výstroje nám poskytol aj kopec užitočných rád o trase.
Treba ešte doplniť, že pri požičaní vecí musíte zaplatiť ešte aj zálohu. Pre spacák to bolo 2000 NRs. S týmito výdajmi treba určite počítať. Kupujeme ešte nejaké potraviny a naďabili sme sa na super musli tyčinky domácej výroby s názvom Trekkers Fuel. Veľmi sa nám osvedčili a tvorili nezbytnú zložku našej potravy. No, a keď sme sa cítili vyčerpaní, tak sme proste doplnili ... fuel :))
Je tretí marec, večer. Vedúceho hotela sme poprosili o rezerváciu lístkov na zajtrajší autobus do Besishahar. Balíme a nepotrebné veci nechávame v hotelovej úschovni. Ešte jedna noc a vyrážame.
Kedy ísť ?
Na trek okolo Annapurny sa oplatí vybrať po zime, v mesiacoch marec - máj. Druhý termín je po skončení monzúnov, od konca septembra do polovice novembra. Každý termín má svoje za a proti. Vo všeobecnosti sa za lepší čas považuje práve jeseň, kedy je vyššia pravdepodobnosť pekných slnečných dní, ostré/jasné výhľady a podobne. Pre jarný termín hovorí najviac práve kvitnúci kvet rododendronu. My sme sa tam vybrali krátko po zime a mali sme aj trochu obavy o sneh a počasie. Nakoniec ... ale to by som predbiehal ...
|
|
|
|
© Trnka 2004 |
... anywhere I roam where I lay my head is home |
|
|
|
