|
|
|
|
 |
Cesty
|
Vtedy v Kanade 2001 >> Návrat do Seattlu
Po noci
strávenej niekde v Kananaskis country ( Viem, že je to veľmi široký pojem
ale fakt neviem kde to vlastne bolo. Tak toto vyznieva, že som bol chytený
a všetko som zabudol ale nie je to tak proste si na to nespomínam. ) sme
sa ráno vybrali ďalej a snažili sme sa nájst nejaký camping site kvôli
nezbytnej hygiene. Zanedlho sme našli veľmi utešené malé stredisko, ktoré
sa práve zobúdzalo do nádherného rána. Doplnili sme zásoby vody, opláchli
sa, trochu sme si to tam obzreli a davaj späť do auta. Roztvorili sme
mapu a hútali o ďalšom postupe. Nastal čas naplánovať záverečnú etapu
v kanade a rozhodnúť sa kde prekročiť hranicu . Keďže sme sa obávali dlhých
čakacích dôb vzhľadom na situáciu v USA došli sme k záveru urobiť tak
čo najskôr a na menej frekventovanom mieste.
Voľba padla na mestečko Yahk.
Ale od neho nás delilo ešte pekných pár míľ.
Po raňajkách sme šli ďalej a natrafili sme na mesto ktorého meno
bude isto všetkým dobre známe. Coleman. Ja sám žiadny výrobok od
firmy s rovnakým menom nevlastním ale možno niekto z Vás áno. Ani
neviem ako k tomu došlo a ocitli sme sa prvýkrát na nespevnenej
ceste niečo na spôsob našich poľných. Myslím, že sme to ani nečakali
a na mape sme si neboli istý o aký druh cesty sa jedná. Nakoniec
sa z toho vykľula dosť dlhá vzdialenosť do nášho najbližšieho cieľa
ale riskli sme to aj napriek tomu, že naše autíčko nebolo na také
cesty stavané a v zmluve tiež stálo "nejazdiť po nespevnených vozovkách".
Po určitom čase sme došli k bráne označujúcej súkromný pozemok. Bola
otvorená a tak sa ide ďalej. Okolo bolo vidno vrty na zemný plyn. Raz nám cestu skrížil
dobytok a značky nás stále upozorňovali na najbližšiu "texas gate".Sám neviem načo presne slúžia
či len no odtok vody z vozovky alebo to má aj nejakú súvislosť s dobytkom.
Ráz krajiny bol stále hornatý a cestu lemoval les a občas sa vyskytli čistinky. Takto sme sa cez
nespočetné množstvo "texas gates" dostali až do mesta Elkford a boli sme späť na ceste. Ďalšou
stanicou bol Sparwood kde sme nič svetoborné nečakali ale ......
Sparwood je malé banícke mesto a
nachádza sa tam najväčšia open-cast uhoľná baňa v kanade kde sa ťaží (lo) až 18000 ton uhlia denne.
A čo nás tak prekvapilo? Hneď neďaleko cesty bol odstavený najväčší "truck" na svete. Upozornila
nás naň síce značka ale veľkú pozornosť sme jej nevenovali a tak keď sme ho uvideli ostali sme
ako obarený. Odstavili sme auto a rozbehli sa k tej oblude. Bol fakt obrovský a používal sa na odvoz
zeminy pri ťažbe uhlia. Do korby sa mu zmestia dva autobusy a na jednu pracovnú hodinu
spotreboval 70 galónov nafty.
Sparwood sme opúšťali vo výbornej nálade, premávka bola malá, z reprákov sa valili Tri sestry
a ich Don't drink and drive a ručička tachometra sa šplhala stále vyššie. Do toho všetkého
som Petrovy povedal, že sme v kanade vlastne ešte nevideli ani policajta. A to som nemal
spomenúť. Naraz pred nami spustila siréna a hneď sme vedeli koľká bije. Zastali sme vyšli
z auta ale policajtka nás haltovala späť doň. Po krátkej debate a vysvetlení ako sa
veci majú, kto sme čo sme .... nám oznámila, že to bude za 115$. Vypísala lajstro a podala
nám to s tým, že to nebude účtovať a toto nám dáva ako suvenír. Potom sa snami rozlúčila
ale nezabudla dodať "slowly down". No a mne neostáva nič iné len skonštatovat ... zlatá ženská.
Tak sa stalo, že sme posledné míle v kanade absolvovali predpísanou rýchlosťou.
Na hranicu sme došli keď práve začínalo pršať. Kedže môj slovenský pas nevzbudzoval takú
dôveru ako český môj batoh si podali viac ale možno to bolo dané výzorom. Sme spät v USA
v štáte Idaho. Smerujeme do Coeur d'alene kde sa napojíme na dialnicu a cez Spokane
pokračujeme ďalej za výdatného dažda smerom na Seattle.
V požicovni áut kde sa náš výlet začal sa aj končí. Petr ešte tú noc odlieta a ja ostávam
ešte jeden deň v Seattli.
|
|
|
|
© Trnka 2004 |
... anywhere I roam where I lay my head is home |
|
|
|
