|
|
|
|
 |
Cesty
|
Indická skúsenosť 2004 >> Bombay útržky I
Svoje rozprávanie o Indii začnem takými z kontextu vytrhnutými kapitolkami. Sú to vlastne pôvodné mailiky ktoré som poslal domov kamarátom a odzrkadľujú moje bezprostredné dojmy. Všetky veci spomenuté v týchto kapitolách sa týkaju najmä mesta Bombay v ktorom som 6 mesiacov pôsobil.
Prvotné dojmy a poznatky.
K napísaniu tohto mailu ma viedol úspech ktorý som dnes večer dosiahol no nieje to nič veľké ale predsa .... Tak rovno k veci dnes sa mi podarilo prvý raz cestou z práce dostať do prvého autobusu. Hneď vysvetlím. Veci sa majú tak, že od miesta kde pracujem k miestu kde bývam mi chodí autobus #33. Určite sa tam dá dostať aj ináč ale iba s prestupom ja vlastne ani iný spôsob zatiaľ nepoznám, Chcelo by to nejaký rozpis, mapky abo tak ale to tu nie je a odchody autobusov a podobne veci už vôbec nie takže je ťažké zistiť ktorý autobus kam ide. Dostať so do autobusu ktorý prichádza už skoro plný nie je také ľahké. Keďže dvere tu na autobusoch nemajú podobne ako pri vlaku naskakuje sa už počas zastavovania. Ak nezachytíte ten správny moment už Vám ostávajú len lakte a hrubá sila. Čo by nebol taký problém pretože aj keď síce nie som žiadny veľký chlap tu si občas tak pripadám... a vlastne práve v tom bol problém. Tým, že som sa cítil väčší priečilo sa mi to strkanie a podobne. Lenže takýmto rozmýšľaním som sa ďaleko nedostal a každý deň strávil na zastávke dobrú trištvrte hodinu čakaním na prázdnejší bus do ktorého sme sa všetci čakajúci v pohode zmestili. Dnes som sa rozhodol obrniť hrošou kožou a bojovať ... a darilo sa.
Toľko k môjmu úspechu a keď už som pri tom autobuse tak ešte asi toľko , nastupuje sa zadnými, vystupuje prednými takže počas cesty sa posúvate a predierate davom k predným dverám. Vaša aktivita závisí od toho ako blízko je Vaša zastávka a keď aj mate dosť času neustále ste atakovaný Indiánmi ktorí sa potrebujú dostať k predným dverám.
Na druhej strane musím spomenúť aj to, že keď nastupujeme na prvotnej zastávke všetci stojíme krásne v rade za sebou ako husi a pomaly nastupujeme. Pravdu povedať z tohto som bol úplne mimo. Niet sa čo diviť potom čo človek zaživa na ostatných zastávkach.
Možno ešte niečo k monzúnovým dažďom. Väčšinou to príde z ničoho. Niekedy si vravím, hmm ... zaťahuje sa bude pršať a nič. Inokedy je krásne slnečno a bum a je to tu leje sa, fakt sa leje. Dáždnik Vám ochráni tak akurát hlavu a plecia. Od pása dolu je to už väčšinou nanič, a keďže o nejakých odtokoch a kanalizácii sa tu hovoriť nedá všetko sa to leje ulicou niekde sa vytvárajú seriózne mláky, ktoré sa ani nedajú obísť a vy sa v sandáľoch brodíte všetkým tým možným bordelom, ktorý je splavovaný dolu ulicou a obmýva Vám chodidlá a vy si medzitým spomeniete na tých, ktorých ráno vidíte robiť potrebu popri ceste......
Ale ináč sa mi tu začína páčiť a celkom v tom všetkom začínam vidieť aj nejaký systém a poriadok, stále viac sa mi zdá že je to tu trochu predsa len organizované, ľudia sú tu celkom fajn, malý, tmavý a všetci sa mi nejak podobajú ... taký "lázenský šviháci" trosku ulízaný, vždy pripravený s pestrofarebným hrebeňom v zadnom vrecku. Indovia si veľmi potrpia na zovňajšok aspoň čo sa hlavy týka. Akurát dnes som to mohol krásne pozorovať. Bol som ešte v buse keď sa spustil dážď. Všetci sa naháňali a ponáhľali skryť pod nejakú tú striešku no a keď už boli ako tak v bezpečí hneď to vytiahli a pustili sa do úpravy zovňajšku.
Na záver tejto prvej kapitolky pripájam takú moju vlastnú pohľadnicu.
|
|
|
|
© Trnka 2004 |
... anywhere I roam where I lay my head is home |
|
|
|
